Takže som povedal mame, že keď bude žehliť tak nech sa ozve. Aj sa ozvala. Prišiel som do kuchyne, kde mama zvykne žehliť. Mimochodom ja mám pred žehličkou dosť veľký rešpekt, v mojich pribl. 8 rokoch som si celkom šikovne popálil mojou „šikovnosťou“ ruku. Ale nejde o to. Najprv som sa len pozeral, ale už vtedy som zistil, že asi začnem ženy uznávať. Napr. moja košeľa. Najprv musíte vyžehliť napr. malé veci, potom prídu rukávy, potom brucho (či ako to nazvať ), kde si musíte dať pozor na gombíky. Chrbát už sa dá zvládnuť celkom v pohode. Po pozeraní som to skúsil ja, a poviem Vám dá to fakt zabrať. Upraviť každý centimeter košele tak, aby vyzerala ľudsky nie je vôbec, ale vôbec ľahké. Skúsil som ešte pyžamo, s tým sa až tak babrať chvalabohu netreba. Potom som spokojne odpochodoval do mojej izby.
Nešlo mi o to, aby som sa pochválil, no dobre trochu aj o to, ale išlo mi hlavne, že opäť raz som zistil, že ženy v našom živote treba uznávať. Ako vyžehliť napr. takú košeľu dá fakt zabrať a je to svojím spôsobom umenie. Dievčatá, ženy, babky máte fakt môj veľký rešpekt.
Ako som sa naučil žehliť (viac menej)
Opäť a zas raz som sa vrátil do Košíc, ako už to u mňa býva zvykom na intrák. Povedal som si, že skúsim tentoraz pre zmenu inú fakultu (popravde som moc nezvládol programovanie a matiku, ale to nevadí) s tým, že tento krát s dobrým kamarátom na bunke. Začal prvý týždeň a ja som spoznal kopu nových mladých ľudí a tiež si povedal, že urobím veci tak, aby som mohol byť niekedy cez víkendy na intráku, a tým pádom sa tento víkend naučím aj žehliť.